Americká
punková kapela, ktorá sa do výraznej miery podieľala na vzniku vtedy iba
rozvíjajúcej sa americkej hardcore scény, započala svoju existenciu na prelome
70. a 80. rokov.
Potom, čo vystriedal niekoľko veľmi zle platených zamestnaní a nevyšiel mu ani
pokus o kariéru herca, spevák Jello Biafra (občianskym menom Eric
Boucher) zareagoval na inzerát umiestnený v jednom sanfranciskom plátku
gitaristom Eastom Bay Rayom, zháňajúcim členov do punkovej kapely. Ku
dvojici sa neskôr pridal basgitarista Klaus Fluoride, bubeník Bruce
Slesinger (alias Ted) a druhý gitarista, známy pod pseudonymom 6025.
Ten sa však rozhodol kapelu v marci roku 1979 opustiť, Slesingera v roku 1981
vystriedal za bicou súpravou D. H. Peligro.
V roku 1978 sa v Amerike naplno prejavil vplyv britskej punkovej scény. Všetko
to začalo turné The Damned počiatkom roka 1977, koncom toho istého roka
brázdili Spojené štáty Sex Pistols. Ich koncert v sanfranciskom klube
Winterland sledoval i Biafra. Po tejto skúsenosti a návštevy Anglicka koncom
1977-eho sa Jello rozhodol pomôcť vytvoriť ekvivalentnú americkú scénu. Nebol
sám. Undergroundová kultúra, podporovaná týmito priekopníkmi sa od tej britskej
už od začiatku dosť odlišovala. Americký punk bol omnoho voľnejší, nebol
zviazaný smiešnymi diktátmi a konvenciami, ako jeho britský predchodca. Ten
rozdiel, prejavujúci sa prevažne v štýle prejavu a obliekaní je praktický
badateľný dodnes.
Po období ´zúrivého´ skúšania absolvovali v júli 1978 Dead Kennedys svoje prvé
vystúpenie. Napätie a provokácia medzi skupinou a publikom jasne naznačovali,
ktorým smerom sa uberá tvorba tejto formácie. Ich muzika bola naozaj poctivým
obrazom ortodoxného britského punk rocku - surový zvuk gitár, dunivá basgitara
a prekliato rýchle bicie. No v prípade Dead Kennedys tu bolo už odzačiatku aj
čosi viac; predovšetkým hudobné schopnosti členov skupiny, ktorí hrali na
punkerov až prekvapivo čisto a taktiež hĺbka výpovede obsiahnutá v textoch, ktoré
poslucháčov oslovovali až príliš zreteľne.
Biafrov hlavný textový koncept bol politický. Svojimi polemikami útočil na celý
rad jednoduchých, avšak veľmi dôležitých cieľov - veľký obchodný marazmus,
americká vláda pod prísnou kontrolou Ronalda Reagana, zverstvá páchané
Ku-Klux-Klanom a slabomyselná odozva amerických liberálov na všetky tieto
problémy. Prvé songy "Let´s Lynch The Landlord", "I Kill
Children", "Chemical Warfare", "Funland At The Beach",
s textami plnými Biafrovho typického sarkazmu, zosmiešňovali extrémne násilie a
konzervatizmus, taký charakteristický pre život Američanov. Čo zachránila
vierohodnosť obžalôb americkej spoločnosti od zrútenia pod váhou ich vlastných
ambícií? Podopieral ich predovšetkým Biafrov večný zmysel pre humor, ako aj
mimoriadne nasadenie, akým spieval. Jeho jedinečný trasľavý hlas sa snáď nedal
ani napodobniť.
Ďalším dôležitým prvkom bol fakt, že Dead Kennedys sa nebáli vyjadrovať svoje
politické názory aj počas vystúpení. Mimochodom, medzi nezabudnuteľné fóry
patrí Biafrova kandidatúra na post starostu San Francisca v roku 1979. Keď so
svojou vizážou chuligána vtedy dorazil na tamojšiu radnicu, nechápajúci dvaja
protikandidáti sa radšej dali na útek... O kapelu sa však čoskoro začali
zaujímať aj rôzne ´zaručene´ správne politicko-náboženské spolky. Problémy Dead
Kennedys s týmito samozvanými ochrancami morálky sa po čase čiastočne urovnali.
Prítomnosť polície, častokrát veľmi agresívnej, ktorá pri zásahoch
nerozlišovala medzi fanúšikmi a kapelou, nebola na koncertoch Dead Kennedys
ničím výnimočným. Vysoká miera kontroverznosti sa čoskoro prejavila aj tým, že
žiadna väčšia nahrávacia spoločnosť nechcela mať s týmto spolkom nič spoločné.
Jedinou možnosťou ako v čo najširšej miere prezentovať svoju tvorbu.